Spomienky a myšlienky sa vynárajú len cez deň, keď len tak sedím a pozerám sa okolo.Vtedy rozmýšľam čo by som robil, čo by som teraz povedal ako to povedať a hlavne komu. Sedím tu sám a ku mne letí myšlienka, už je tu… Je to spomienka na priateľa a človeka, ktorého som mal rád, spomienka ktorú som si zapamätal ako jedinú. Jedinú od slova do slova, sekundu o sekunde. Už je to dávno ale stále si ho pamätám, a do konca života pamätať budem .
.
Miro Petrik ( 31/08/1983 – 25/05/2006)
POSLEDNÁ ROZLÚČKA S MIROM
(Miro Petrik spev: Čo bolí to prebolí, Miro Petrik a Dušan Čaplák duo: Zavrí oči padá dážď )
Mira môžem charakterizovať ako kamaráta, ktorý bol s mojich kamošov (myslím tým z chalanov) najcitlivejším s najjemnejšou dušičkou a najkrehkejším srdiečkom. Keď ho niečo trápilo prišiel, posťažoval sa a neraz prosil o radu. S mnohými z nás toho stihol zažiť až až. Stále akoby mu horelo pod zadkom. Neostal dlho na jednom mieste, vždy dačo vymýšľal.
Bude mi za ním veľmi smutno a za jeho pesničkami, maďarskými pesničkami,… keď začal spievať, nikto mu neveril, že nevie po maďarsky a tomu textu vôbec nerozumie … V tomto bol macher … mal talent … a to sám už nikto v tom podaní nezopakuje. V kuse dačo nahrával : „ Zase mám niečo nové!“ — a už nám aj púšťal pesničku čo nahral. Aký bol len na to hrdý! Mal rád život a užíval si ho naplno. Mal rád rýchlu jazdu autom, tak mu to už nezazlievajte! To bol on! Presne taký! Dj. Flash. Dupne len tak na plyn, nikto nevie prečo, načo, on to vtedy tak cíti a teší ho to. Ponáhľa sa domov ale už tam neprišiel. A už viac nikdy nepríde! Až na poslednom úseku cesty domov pridal, čo sa mu po prvý a už aj navždy jediný krát nevyplatilo. Každý z nás si kladie otázku PREČO? Ale pochopte, na ňu odpovede niet. Som si istá, že keby mohol a vedel, prišiel by a s plačom povedal: „Mami prepáč, tak toto som naozaj nechcel aby sa stalo, takto som ti nechcel ublížiť. Verím, že keby len bol tušil, čo sa mu vtedy stane, určite by v ten deň radšej ani nesadol do auta. Ale to sa už neodstane a vrátiť sa to nedá. Všetko čo môžeme pre neho urobiť je to, že si uchováme krásne spomienky s ním a odteraz budeme žiť aj za neho. Náš drahý Mirko!…
Alebo Troska, ako mu to chalani niekedy hovorili. Mal rád každého. Mal rád aj seba a umrieť ešte nechcel. Koľko mal ešte všelijakých plánov, ktoré rozprával dobrým kamarátom. Za tých, ktorých mal rád, by bol dal aj život, keby bolo treba. Toto sa veru nemalo stať! Toľko bolesti! Miro, teraz si zaslúžiš, aby sme ťa riadne vyhrešili, čo si nám to spravil !!! Hnev by nám možno trochu ubral z bolesti. Veď si mal ešte toľko plánov, nepamätáš ?!!! A koľko sľubov ostane nesplnených! Veď Gabo, tvoj naj lepší kamarát ťa mal predsa sobášiť, ty si sa mi tým chválil, že dovtedy sa neoženíš. Bolí to, keď si predstavím, že ťa neuvidím zostarnúť. No aspoň zostaneš v našich srdciach a spomienkach stále mladý, 22 ročný veselý, srandista, vtipkár, zabávač, dobrý spevák a hlavne dobrý kamarát s výnimočne citlivým srdiečkom. To veľké prázdno po tebe už nevyplní nik! Tvoja obľúbená pesnička: … kör közepén állok, körbe vesznek jó barátok … splnilo sa ti, čo si si vždy spieval: stojím v strede kruhu a obklopujú ma dobrý kamaráti … Áno, až na to, že dnes tu ležíš. Mal si si to ináč vymyslieť, aj pri iných príležitostiach sa dá byt‘ v strede kruhu svojich priateľov.
Aký bol Miro ?
Nadávať ? Áno, vedel. A nie málo! Hnevať sa? Aj to vedel. Ale nie dlho! Odpúšťať? Vedel veľmi dobre! Nadväzovať kontakty? Nemal problém. V tom bol borec. Ublížiť ? Určite aj to vedel.
Pomáhať? Pomohol vždy veľmi rád. Ale v jednom bol výnimočný, najviac zo všetkého vedel ľúbiť.
Bol možno všelijaký, ale hlavne citlivý. A aký Miro ostane? Ostane nezabudnuteľný !!!
Jediné, po čom Miro v živote najviac túžil, a na čo vynaložil najviac úsilia, bola LÁSKA. Vedel ľúbiť, niekedy sme z neho mali pocit, že ľúbiť až za hranice ako sa len ľúbiť dá. Prosím Vás, už sa viac nepýtajte prečo? Ak by sa v nebi rátalo podľa toho, ako veľmi a intenzívne človek vie mať rád, potom som si istá, že z Mirka je už anjel. Anjel, ktorý túži a čaká na to, aby sme sa časom zase dokázali usmievať. Nakoniec by som mu venovala krátku báseň.
[nggallery id=4]
Pre Teba, Drahý
Srdiečko nebije, plamienok vyhasol,
Mirko, tvoj život, až príliš krátky bol.
Pery máš nehybné, ruka tiež strnulá,
predvčerom prišla tá osudná hodina.
Odvtedy smutná to chvíľa., dnes je tu celá rodina.
Sú tu všetci kamaráti,
cudzí, neznámi a známi.
Prišli ti aj kolegovia, služba strážna,
ale každého tvár je príliš vážna.
Viem, že už nikdy viac neprídeš
a už nikdy ma neobímeš.
K nikomu sa nepritúliš,
nepošepkáš, že ho ľúbiš.
Hudba Ti už nehovorí nič!
Nelež tu! Prosím! Radšej krič!
Spomienka na teba mi dáva silu,
neboj, prekonám aj ťažkú chvíľu.
Odteraz keď hudbu budem počuť hrať,
posnažím sa napriek slzám pre teba usmiať.
Vydal si sa na dlhú púť, z neba nám prosím ochrancom buď!
(kamarátka Petra KLENKOVÁ)
Slavomír Slovák ( 5/01/1961 – 29/09/2006)
HUDOBNÍK A UČITEĽ SLAVO SLOVÁK PO CELÝ ŽIVOT ŠÍRIL MELÓDIU SRDCA
(Slavomír Slovák spieva: Ak nie si moja, Mambo no.5 )
Prvú októbrovú stredu boli síce nad obcou Hul mraky, ale nepršalo. Zato všetky oči na miestnom cintoríne boli vlhké. Na pamiatku nebohého spievali gregoriánske chorály členovia vrábeľského katolíckeho zboru. Z reproduktorov zneli piesne, naspievané tunajšími interpretmi Dušanom Čaplákom, Ľudom Kurucom a Slavom Slovákom. Slavovi však už šuriansky tamburáši zahrali naposledy.
Nik z prítomných sa ani len nenazdal, že o necelý mesiac príde zapáliť sviečky na Pamiatku zosnulých aj na hrob Slava Slováka. Manželka, príbuzní, ani on sám netušili že choroba môže tak nečakane vyhasiť život štyridsaťpäťročného človeka. Bolo to cítiť aj z príhovorov, ktoré predniesli jeho bývalí kolegovia na ZUŠ Imricha Godina vo Vrábľoch.
„Bol to šok a ja som to postupne musel prijať ako holý fakt, ktorý bohužiaľ už nik nezmení,“ prihovoril sa mu nad rakvou Ľudo Kuruc. „Za 33 rokov nášho priateľstva si mi bol ako starší brat – v žiackych časoch na ĽŠU v Šuranoch, aj Bratislave na konzervatóriu, kde sme prežili spolu šesť nezabudnuteľných rokov. V tvojej hudobnej skupine Atlantic sme odohrali stovky zábav, svadieb, plesov, stužkových. V roku 1994 sme sa stali kolegami ako učitelia na ZUŠ Vráble, kde sme spolu prežili 12 rokov. Stretávali sme sa na mnohých koncertoch, kompozíciách – v ktorých si figuroval ako hobojista, flautista – aj vlastných hudobných projektoch. Nedá mi nespomenúť populárnu súťaž amatérskych spevákov Žitavská kotva, ktorej sa tvoja skupina Atlantic zúčastňovala, neskôr spevácku súťaž Slávik Požitavia, ktorej si bol hlavným organizátorom. Bol si aktívnym muzikantom až do úplného konca. Paradoxom zostáva, že tvoj prvý koncert v tomto školskom roku bol naplánovaný práve na 4.októbra – a to je dnešný dátum. Na tvoj úsmev, ochotu pomáhať, nekonfliktnú povahu a priateľstvo, sa mi len veľmi ťažko bude zabúdať.“ Ľudovít pre naše Novosti prezradil, že tento rok sa popri pracovných povinnostiach pripravuje na reláciu let´ s dance kde bude pravidelne vystupovať. Každý rok svoj autorský koncert niekomu venoval. Ten piaty bude iste pre Slava, narodeného 5. 1. 1961 a zosnulého v piatok 29. 9. 2006.
ROZLÚČILI SME SA S VÝBORNÝM HUDOBNÍKOM A UČITEĽOM
„Slavo zasvätil celý svoj život hudbe. K hudbe a umeniu vštepoval vzťah mladej generácii, hudbou rozveseľoval ľudí,“ povedal riaditeľ ZUŠ I. Godina vo Vrábľoch Jozef Vrábeľ. „Jeho život bol ako pieseň. Striedali sa v ňom akordy jasavé, radostné, niekedy i smutnejšie. Šiel cestou života, vždy plný optimizmu a plánov do budúcna. Silný duchom prežil bohatý a pestrý život. Dnes stojíme nad hrobom hudobníka, učiteľa, ale predovšetkým človeka, ktorého mal každý rád.“ Azda najdojímavejším bol príhovor jedenásťročnej žiačky S. Slováka Kamilky Uhrinovej, ktorá účinkuje v jednom z muzikálov DAB v Nitre. Postaviac sa s veľkým vencom pred mikrofón pri truhle trasúcim sa detským hlasom povedala síce len dve vety, ale stačili nato, aby dojali všetkých k slzám. „Pán učiteľ, máme vás radi! Zostanete navždy v našom srdci!“ Týchto pár slov od dievčatka, ktoré sa rozplakalo zastupovalo všetky deti, ktoré Slavo učil a pripomínalo i jeho dcéry: jedenásťročnú Barborku a štvorročnú Sofiu. Keď už boli poukladané všetky vence a kvety, manželka Gabika ku krížu položila fotografiu, Slavov otec dlho ešte stál o barlách pri hrobe a matka pri takomto pohľade poznamenala: „Láska naša, koľko má kvetov – za štyri hroby …“ Na stuhách boli venovania od rodiny, priateľov a známych, MŠ z Nesvád, kolektívu ZŠ Maňa, kolektívu ZŠ Černík a Mojzesovo, ZŠ Šurany, ZUŠ Vráble. Jeden hudobník dlho stál nad hrobom a so slzami kýval hlavou: „Neuveriteľné…Hrávali sme spolu 14 rokov.“ Keď si Dušan Čaplák s manželkou balili aparatúru, ukázali mi CD s názvom Slavo a Dušan, ktoré ešte ako slobodný nahral so Slavom a poznamenal: „Už je to minulosťou. Hrali sme spolu 7 rokov.“ A spomínalo sa aj na kare pri fotografiách…
SPIEVAL S ĎURINDOM, OZVUČOVAL MUZIKÁL PINOCCHIO
Slavova manželka Gabika sa niekoľko dní po pohrebe ochotne s nami porozprávala aj o tom, kde a kedy sa so Slavom zoznámili: „To bol Slavov najobľúbenejší príbeh. Na jeseň 1993 hral v Dulovciach na plese Matice, poslednýkrát so skupinou Atlantic. Ja som tam spievala s Tamburášmi. História Atlanticu sa končila a naša začínala. Hudobníci ma dovtedy nepoznali a boli veľmi prekvapení, lebo po skončení plesu nešli domov, ale ma hľadali po Šuranoch. Vedeli len moje meno – navštívili teda bývalého riaditeľa ZUŠ Jozefa Kuruca a pýtali sa na „malú speváčku s menom Gabika“. Keď zazvonili u nás doma a zbadala som ich medzi dverami, zostala som prekvapená…Odvtedy sme so Slavom začali spolu hrávať. V lete 1994 sme sa zúčastnili tradičnej dolnoohajskej Žitavskej kotvy, ktorú som vyhrala. Slavo ma slávnostne pred celým kultúrnym domom požiadal o ruku. Bola to posledná Žitavská kotva, a akoby ju slávnostne uzatvorili naše zásnuby. Hneď v septembri sme sa zobrali.“ Učiteľka, ktorá už siedmy rok pôsobí v Základnej škole Mojzesovo – Černík, vyhrala veľa súťaží, okrem iného aj televíznu reláciu Slávici na uluci. Slavo už ako maličký prváčik spieval sólo v detskom zbore v Slovenskom rozhlase. Na pódiu kultúrneho domu v Dolnom Ohaji stál nielen ako spevák, ale aj ako herec. V domácom archíve má pamätnú videokazetu divadelnej hry z roku1991 od kňaza Antona H. Václava Duchoň, kde ako 30-ročný stvárnil knieža Rastislava, jednu z hlavných postáv cyrilo-metodského obdobia. Ukážky tejto hry mala možnosť vidieť i širšia verejnosť v televíznej relácii Dobrá zvesť. V januári 1991 Slavo vystupoval v Hule so spevákom Maťom Ďurindom – priateľom, s ktorým si odslúžil dva roky základnej vojenskej služby. Organizoval Detských slávikov, Talent Požitavia (v porote bola aj Dagmar Rostant). Danka Čelková, ktorá s jeho skupinou spievala tri roky, ho pozvala do poroty Hudobného rebríčka Bánovských hviezdičiek. Okrem iného ozvučoval aj muzikál Pinocchio. Slavo pre ľudí veľa urobil, nikoho neodmietol a držal sa naozaj statočne. Ešte 9. septembra pripravoval reláciu Vtipnejší vyhráva, ktorú organizoval Zväz Zdravotne postihnutých v Hule. Na jeho poslednej akcii sa zúčastnil aj duchovný Roman Gallas, ktorý ho o necelý mesiac pochovával. Jeho žiaci budú ešte dlho pamätať na svojho učiteľa. Slovami Gabiky: „…toľko detí, ktoré vyrastalo pod jeho rukami, bude šíriť tú krásnu melódiu. Melódiu srdca.“
Jana Slobodníková
Článok z novín NAŠE NOVOSTI